Náběr Affiliates

21. března 2012 v 15:43 | Kevine |  Diary

Náběr Affiliates

Jelikož mám nově blog, tak bych chtěl nějaké Affs.

Máš-li zájem, napiš do komentářů:
*Přezdívka
*Blog
*Proč chceš být moje Affs?
*Jak často budeš chodit na můj blog a komentovat?

Netvrdím, že vás beru. Prohlídnu si váš blog a dám vám vědět podle toho, jak se mi budou líbit vaše články atd.
Neberu lidi, co píšou komenty typu: Obíhám..
 

Dobrý začátek vede k dobrému konci...

21. března 2012 v 15:39 | Kevine |  Diary

Dobrý začátek vede k dobrému konci...

Ahoj všichni, napsat úvodní článek pro mě byla vždycky obtížná věc.
Jak začít? Tenhle blog bude asi jako každý jiný blog. Budou zde články z mého života, občas nějaká grafika, fotografie či soutěž. Pokusím se přidávat každý den aspoň jeden článek ale nic neslibuji.
Jak jsem k tomuhle blogu přišel?
Vlastně úplně náhodou. Rád si čtu něčí blogy a občas i komentuji, ale svůj vlastní blog jsem neměl. Jednoho dne si čtu blogu jako jiný obyčejný den a narazím na blog o skateboardingu, který mě zajímá. Ovšem jsem si ho hned začal prohlížet, rubriky, články apod. Narazil jsem na článek, kde bylo napsáno, že daruje blog. S adresou fly-in-dreams a ten mi padl do oka. Říkal jsem si, proč začínat uplně s novou adresou a od znovu, když můžu pokračovat v něčím blogu? Je fakt, že tenhle blog nebyl nějakou dobu aktivní a tak jsem si o něj napsal.
Tak jsem tady.
423598896-6a3616dd82-o_large
ZDROJ: www.weheartit.com
A kdo vlastně jsem?
Jsem obyčejný 16 letý kluk, kterého baví grafika, psaní článků, fotografování a teď už i blogování. Neprve jsem si říkal, že vám mé pravé jméno neřeknu ale nakonec jsem se rozhodl, že vám řeknu aspoň křestní, které je Matěj. Kámoši mi říkají Mates, Maty, Keve, Kevine. Ani nevím, jak má přezdívka Kevine [kevin] vznikla ale budu zde pod ní vystupovat.

Doufám, že na můj blog zase někdy zavítáte. A také doufám, že zde potkám nějaké kamarády, nebo kamarádky, protože věřím v internetové (blogové) přátelství.

Krása záhrady... :))hj

14. června 2011 v 13:50 | Flying Girl
Chcela by som vám ukázať pár fotiek. Sú zo záhrady, fotené tým istým foťákom ako vždy- Olympusom.
No, nebudem sa ja rozkecávať... :)) (viac pod prerexom)
 


Odrazy- I. kapitola

13. června 2011 v 21:27 | Flying Girl
Tak fájn... konečne pridávam príbeh. S názvom bude menší problém, pretože ho neviem vymyslieť. Príbeh budem pridávať asi tak každý mesiac. Uvidíme. No najskôr musím vedieť, ako sa to komu páči. Úprimne, nerada to sem dávam, ale tak, keď som sľúbila.... Nuž, príbeh pod prerexom (celý článok).

1

Izba bola zahalená v tme. Vietor fúkajúci z pootvoreného okna pohýbal jemnými krémovými závesmi. Všade bolo nepríjemné ticho. Trochu som zašušťala perinou a rozhliadla sa po izbe.
Po chvíľke váhania som trochu nadvihla hlavu a pozrela na ďalšiu posteľ. Perina na nej bola natiahnutá a pokrčená. Bolo počuť dýchanie sprevádzané jemným chrápaním.
Posadila som sa a hodnú chvíľu hľadela niekam do prázdna. Potom som potichu vstala z postele a priblížila sa ku dverám. Položila som ruku na kľučku a stále pri tom sledovala svojho brata. Otvorila som dvere a vyšla na chodbu. Prešla som okolo jednej z nemála škatúľ porozkladaných po byte.
Nahmatala som drevený vešiak, ktorý pri mojom dotyku jemne zavŕzgal. Vzala som kľúče a potichu odomkla byt. Zároveň som chvíľu počkala a bola ticho.
Chcela som vedieť, či som náhodou niekoho nezobudila. Obula som si tmavé tenisky a vykročila z bytu.
Nezažala som svetlo a tak som sa potichu, myším krokom dostavila k výťahu. Nahmatala som gombík a privolala ho. O chvíľu na mňa zasvietilo svetlo, čo mi dalo signál, že výťah už prišiel. Bola to totiž jediná vec, ktorá svietila, jediná.
Vošla som a stlačila prízemie. Oprela som sa o stenu výťahu a pomaly sa zošuchla na podlahu. Sklonila som hlavu a čakala. Výťah zastal, no neprestal svietiť. Naťahovala som si náramky, ktoré mi obklopovali celé zápästie. Postavila som sa a vyšla z výťahu ako omráčená. V hlave mi prebehovali myšlienky. Kráčala som a moje kroky, akoby sa predbiehali.
Vyšla som z haly a vykročila do tmy.
Jemný vánok mi strapatil vlasy. Sadla som si na lavičku a ticho sledovala hviezdy. Prerušilo ma akési nejasné bzučanie. Stará pouličná lampa zasvietila a potom zhasla.
Niekde v mysli sa mi vynárali spomienky. Tak živé spomienky!
Sedela som v byte a sledovala televíziu. Stačil jeden jediný telefonát. Jeden jediný! A... a jedna vážna havária... Prišli sme s mamou aj s bratom za mesto. Pripadala som si ako na nevydarenej diskotéke. Bolo tam veľa hluku, svetla. Lenže hluk bol zo svietiacich sirén, ktoré svietili jedny na červeno, na modro a druhé zas na žlto.
Hasiči sa snažili vykliesniť telo zo zničeného zeleného auta. Jedno telo záchranári odvážali na nosítkach. Ďalšie bolo zabalené v čiernom lesklom igelite.
Otec zomrel na mieste. Môj otec!
Pohreb bol ťažký. Každý súcitný pohľad a povedané-"Úprimnú sústrasť!" len zväčšovalo žiaľ. Keby tam nebol môj brat, neviem, čo by som robila...
V dome bolo celý ten týždeň takmer úplne ticho. A potom sa mama rozhodla. Odsťahujú sa. Niekde preč, do hôr. Vlastne, vždy som potom túžila, ale určite nie za takýchto okolností. Nie, to som nechcela...
Otvorila som oči. Bola som sklesnutá. Tá živá spomienka ma úplne zdegenerovala. Vstala som a nohy mi šuchotali v zarosenej tráve. Potiahla som si rukávy, aby mi zakrývali dlane. Prešla som na chodník.
Postavu v starom ošumelom kabáte osvetľovali len pouličné lampy. Ruky mal padnuté hlboko vo vreckách a pohľad mu padal do zeme. Na hlave mal starú ošumelú čapicu, ktorou pripomínal nočného strážnika na železničnej stanici.
Na zvráskavenej tvári sa zračil smútok. S mužom prichádzala aj vôňa malinového sirupu. Starý pán, v ošumelom kabáte sa na mňa bez slova díval, akoby nad niečím rozmýšľal. Možno som mu niekoho pripomínala.
Chvíľu som mala pocit, akoby sa chcel niečo spýtať, no potom mu zrazu zrak padol niekam do neznáma a odišiel. Len tak, bez slova. Obzrela som sa po ňom, no zmizol v tme -ako vždy- nefungujúcich lámp.
Opäť som osamela na dlaždičkovanom chodníku. Sadla som na zem a započúvala sa do melódie piesní z MP3-ky. Sedela, len tak, bez slova, ako vyhnanec, či väzeň na samotke.
Noc už bola v polovici, no ja som tam stále sedela, pohmkávala si, driemala...
Nad hlavou mi ticho preletovali malé lietajúce cicavce. Netopiere. Vzbudzovali hrôzu? Nie. Ani som si ich neuvedomovala a nevšímala. A ony, ony si nevšímali mňa.
Keď niečo nevidíte, je ľahšie na to zabudnúť a nebáť sa toho. No nie vždy. Nie vždy to platí. Niekedy je to ešte ťažšie. Lebo neviete, kedy to príde a kedy odíde.
Postavila som sa a kráčala. Cestou, ktorou išiel aj muž v kabáte. Vietor pofukoval a ja som sa brodila tmou noci, ktorá pripomínala úzkosť v mojej srdci a zároveň túžbu po novom a krajšom dni. No všetko sa strácalo v šume listov a tajomných zvukov vetra nedbajúceho na koniec leta.
Štrk a piesok pod nohami mi ukazovali cestu k parku.
Sadla som na zarosenú lavičku. Príjemný vánok mi prečesával vlasy a osviežoval tvár. Spln mesiaca bol jasný až natoľko, že bolo vidieť belasý oblak, ktorý sa vznášal nad parkom. Bolo to tak magické... No napriek tomu bolo vidieť všetky hviezdy. Tie žlté žiarivé bodky sa vznášali niekde v diaľke, tam, kde sa hviezdny prach miešal s ich žiarivými lúčmi. Ako malá som dúfala, že ukrývajú odpovede, no teraz som tam akosi nenachádzala jednu jedinú, ktorá mi ešte stále vŕtala v hlave ako nejaký dobyvateľ, ktorý chce zničiť všetky myšlienky a zakričať: Čo bude ďalej?
Ovanul ma studený závan vetra a inštinktívne som sa schúlila.
Z toho magického oblaku nado mnou sa začal sypať jemný dážď. Kropil smutnú tvár a zmiešaval sa so slzami padajúcimi z mojich očí. Tak presne a uhladene to všetko padalo do studených rúk ako voda z horského vodopádu.
Zodvihla som oči na oblohu, kde mesiac pôsobil tak vyrovnane a spoľahlivo osvecoval plačúce dievča sediace na zarosenej lavičke.
Kráčala som a nevnímala okolie, cítila len šum. Šum dažďa a lístia, ktoré sa tak rado držalo na mokrých konároch starých javorov.
Vo vode sa odrážala krásna nočná obloha, no oblak, ktorý mi pred chvíľou tak jasne svietil nad hlavou mizol. Mizol a spolu s ním ustal aj dážď.
Bola som takmer na konci parku. Podišla som k jednej breze a prstom prechádzala po popraskanej kôre starého stromu. Čakala som, že tam nájdem svoje iniciály.
Kedysi som ich sem s kamarátkou vyryla. Ale, bolo to už dávno...
Vybehla som z parku a mierila do mesta. Takéto som ho ešte nevidela. Žiadny ľudia náhliaci sa do obchodov, deti bežiace zo školy...
Prezrela som si nápis na mliečnom bare a potom pozrela na menší supermarket. Občas som tam chodievala s kamarátkami, preto som ho tak dobre poznala.
Pozrela somna stĺpové hodiny. Bola jedna hodina.
"Výborne!" zahundrala som a rozmýšľala, či nepôjdem domov. Nechcelo sa mi, vonku bolo príjemnejšie. No predsa, bola som trochu unavená.
Zvrtla som sa a vracala sa domov. Už som nič nevnímala, a snažila som sa na nič nemyslieť. Pretože, keby som nad niečím rozmýšľala, prinútilo by ma to zastaviť, sadnúť na lavičku a dumať.
Tentokrát som obišla park, akoby som už nechcela ísť to istou cestou. Prišla som k činžiaku, zdvihla hlavu a hľadala naše okno. Bolo pootvorené, druhé zľava a šieste zospodu. Odomkla som, vošla do vchodu a kráčala k výťahu. Bol stále na prízemí, veď, kto by ním išiel, keď už každý dávno spal? Len ja... Usmiala som sa sama nad sebou.
Počítala som sekundy. Chcela som vedieť, za koľko sekúnd prejde výťah jedno poschodie, i keď, predtým som sa nad tým nejako veľmi nezamýšľala.
"Jeden, dva, tri, štyri, jeden, dva, tri, štyri, jeden, dva, tri, štyri, jeden, dva, tri, štyri, jeden, dva, tri, štyri, jeden, dva, tri, š..."
Výťah zastal, otvorili sa dvere a ja som vyšla vyťahujúc kľúče.
Odomkla som, vyzula tenisky a prešla pri dvere izby. Vošla som dnu a ľahla do postele. Oči sa mi pomaly zatvárali...

***

"Nikááá!" započula som hlas brata, ktorý sa ma snažil zobudiť.
"Ty blbec... Nechaj ma ešte spať."
Otočila som sa , trochu si odokryla deku, pretože mi bolo teplo a oddychovala. Bola som síce zobudená, no nechcelo sa mi vstať z postele.
Takmer som zabudla, že sa sťahujeme. Posadila som sa a rozhliadla. Braňo už nebol v pyžame, ale stále vyzeral dosť rozospato.
"Už si jedol?"
"Nie, pred chvíľou som vstal."
"Mamina je hore?"
"Neviem, asi spí. Idem do kuchyne..."
Len čo sa po bratovi zavreli dvere, oprela som sa o stenu a rozmýšľala nad včerajšou nocou. Potom som sa pozrela na seba a zistila, že som zaspala v teplákoch a tričku. Postavila som sa, zopla si vlasy gumičkou a šla som si trochu opláchnuť tvár a umyť zuby. Keď som vošla do kuchyne Braňo si do úst pchal lyžičku s mliekom.
"Dáš si?"
Prikývla som a očakávala, že vstane a pôjde mi nabrať do misky no on sa len uškrnul:
"Tak si choď nabrať."
Kým sme jedli do kuchyne vkročila mama.
"Dobré ráno a dobrú chuť."
"Dobré ráno."
Prisadla si a chvíľu nás sledovala. Mala som pocit, že chce niečo povedať, no zrejme si to rozmyslela, vstala od stola a tiež si nabrala mlieko. Braňo jej nasypal cereálie.
"Dnes si musíme švihnúť." povedala nám, akoby len tak, medzi rečou i keď sa doteraz žiadna reč neviedla...
"Ale veď nábytok prídu zobrať, nie?"
"Hm, hej, teda, mali by."
"Kuchynská linka ostáva?"
"Áno, vlastníci si s ňou môžu urobiť čo len chcú."
Stíchla som a vložila si do úst poslednú lyžičku.

***

Začala som skladať perinu a vložila ju do obalu spolu s druhou perinou s bratovej postele a obe som preniesla na chodbu.
Vzápätí som začula zvoniaci mobil, rozbehla som sa do izby a zodvihla ho.
"Čau, moja, ty sa ani neozveš?" zaznel hlas mojej kamošky Martiny.
"Oh, Maťá! Prepáč, nebolo času. A už moc ani nebude."
"Takže ste sa predsa len rozhodli?"
Zatvorila som dvere na izbe a sadla si na stoličku.
"Hej..."
"Počuj, čo keby sme sa stretli, niekde v meste?"
"No, hm, teraz nemám moc času behať po meste, rada by som, ale..."
"Tak len vedľa domu, čo ty na to?"
"Oukéj!"
Položila som telefón, vbehla do kuchyne a oznámila to mame. Tá len nevnímavo prikývla, akoby mňa ani nepočúvala.
"Čaute!"
Rýchlo som si niečo obula a zbehla po schodoch, keďže výťah bol obsadený.
Na lavičke už sedela príjemná blondínka a uškŕňala sa na mňa. Vyskočila a silno sa mi hodila Nike okolo krku.
"Len ma nepridus!"
"Tak čo?"
"Vyzerám, že sa mám čím chváliť?"
"No, tak ideš na ten gympel, či na tú ulievackú školu?" nadhodím.
"A to si kde nabrala, že sa tam budem ulievať?! Idem na módne návrhárstvo a ták." usmiala sa Maťa a ja som jej úsmev opätovala.
Chvíľu sme sa ešte bavili o škole, potom prešla reč na Martininu sestru.
"A čo, už si videla ten váš nový dom?"
"Nie," pokývala som hlavou a pokračovala, " to vybavovala mamina."
"Už je v pohode, od kedy sa to stalo?"
Smutne som prikývla, no v skutočnosti to nebola pravda. Nebola v pohode. Len sa snažila. Veď, kto by bol v pohode po smrti svojho manžela?
"Prepáč, nechcela som ti to pripomínať."
Gestom som jej naznačila, že mi to nevadí a chcela som zmeniť tému, no Maťa ma predbehla.
Tentoraz prešla reč na kamošky.
"Čo keby sme šli zavolať Táňu?"
"Nie, už nemôžem, aj tak by som už dávno mala byť doma."
"Nechóď! Ešte som ti niečo zabudla povedať."
"Čo?"
"No," Maťa sa mierne zapýrila, " možno si od toho predstavujem veľa, ale Denis ma pozval na diskotéku." radostne sa usmiala a ja -aj keď neisto- som jej úsmev opätovala.
"Ako, na rande?"
Maťa prikývla a zovrela päste.
"Tak veľa šťastia. Pá!"

***

Vošla som do vchodu.
"Pozór!" ozval sa hrubý hlas staršieho vysokého pána.
"Pardon." zamyslene som sa ospravedlnila a nastúpila do výťahu. Pomaly som si vyzula tenisky a vystúpila.
Vkročila som do bytu a šla si umyť ruky. Potom som pozrela hodiny na mobile. "Dofrasa!" Bolo desať hodín.
Vošla som do obývačky, kde našla brata pozerať televízor.
Prisadla som si k nemu a chvíľu som sledovala spolu s ním.
"Čo nového?" spýtal sa ma s kývnutím hlavy.
"Neviem... Byť tebou, radšej to tu už idem dobaliť, je desať hodín!"
"Veď viem, ale to stíhame..."
Neveriacky som pokrčila plecia a pustila som sa do keksov položených na gauči, keďže stôl bol poskladaný.
Brat sa vzápätí zdvihol a šiel vypnúť televízor. "Otvor tú krabicu s riadom!"
Zakričal na mňa z kuchyne.
Prešla som na chodbu, kde sa krabica nachádzala, otvorila som mňa a pomohla bratovi poukladať do nej riad tak, aby sa nerozbil.
"Myslíš si, že to unesú?"
Brat s úškrnom odpovedal: "Budú musieť."
"Uf, to dnes asi všetko nestihneme, že?"
"To by bolo horšie, keďže zajtra ráno dojdú..."
Prikývla som a smerovala späť do obývačky, aby sa trochu napila.
Zrazu zaštrngotali kľúče a vo dverách sa zjavila mama.
"Čau."
"Čau!" nevrlo ma odzdravila mama a smerovala do kuchyne.
"Zas má depku?" spýtavo som sa pozrela na brata.
"Asi, radšej mňa nedráždi." odpovedal a sadol si vedľa.
Opäť do seba naliala jeden pohár a odbehla po niečo do detskej. Keď sa vrátila niesla v ruke balíček sedmových kariet.
"Teraz máš chuť hrať karty?"
"Treba sa trošku odreagovať, nemyslíš?"

***

Deň ubehol rýchlejšie, než som si myslela. Zrazu som sa ocitla na posteli unavená z celého balenia sa a keď som si predstavila, koľko nám bude trvať cesta a vybaľovanie...
Zodvihla som zo stolíka mobil pozrela na hodiny. Nebolo veľa, tak som vytočila Martinine číslo.
"Volaný účastník je dočasne nedostupný, prosím zavolaj..."
"...te neskôr. A blá, blá..." dokončila som vetu, ktorú som dobre poznala a neznášala.
"Ty ako o čo sa pokúšaš?!" uškŕňal sa brat a sledoval ma.
"Volám Mati, nedvíha... Asi s niekým volá."
Vytočila som ešte číslo na Táňu, na ďalšiu skvelú babu, ktorú poznám.
"Čau Niká!" počula som vytešený hlas v telefóne.
"Zdravíčko Táňa." usmiala som sa. Niekde som totiž čítala, že to človek vycíti aj cez telefón.
"Čo povieš na malú prechádzku? Zober aj Inchinera. Ok?"
"Ok!"

***

Inchiner bola malá čivava. Len, čo som vyšla z dverí vyskočil na mňa a začal ma oblizovať.
"Ahóój!" pribehla ku mne Táňa s vodítkom v ruke. Objala ma a usmiala sa.
"Maťa mi písala, že si s ňou kecala."
"Hej. Zavolala mi. Prepáč, že som na vás nemala čas, ale..." nestihla som dopovedať, lebo Táňa ma prerušila:
"Viem, Maťa mi vravela, že sa budete sťahovať. Došla by som pomôcť, ale akurát zajtra odchádzame do aquaparku." pokrčila plecami.
"Dík za ochotu, mi to nejako zvládneme."
"Počula som, že ideš predsa len na ten gympel."
"Už Maťa vytárala?" usmiala som sa a Táňa prikývla.
"Inak, kto postráži Inchinera?"
"Kedy?" prekvapene na mňa zazrela.
"No, keď idete do toho aquaparku..."
"Jáj, to idem so sestrou a jej kamoškami, ma vzali do partie." usmiala sa. "Takže Incha necháme rodičom."
"A kam to vlastne idete?"
"Do Liptovského Mikuláša. Tam je to úžasné!" vzrušovala sa a usmievala. Ja som sa na nej tiež musela pousmiať, lebo vyzerala mierne komicky.
"Pekné tričko." nadhodila som.
Mala na sebe ružové tielko s akýmsi nejasným zvieratkom. Bolo to niečo medzi psom a mačkou.
"Heh, díky. To som dostala na národky."
"Do kelu, ja som úplne zabudla... Prepáč." Až teraz som si uvedomila, že mala narodky a to v utorok.
"To je v pohode."
Prechádzali sme sa, rozoberali sme všeličo možné a potom sme zamierili k Martininmu činžiaku. Zazvonili sme a po chvíli dobehla Maťa.
"Čauté!"
A opäť sme len kecali, kecali a kecali... až sme sa zakecali.
"Baby, ja už pôjdem, je sedem." chcela som sa zvrtnúť a ísť domov, no náš štvornohý spoločník mi to, akoby prekazil. Ako zbesnený sa rozbehol na druhú stranu cesty za ďalšou čivavou a Táni sa vodítko vytrhlo z ruky. Tak sme sa všetky tri rozbehli za malým psíkom.
Pán ďalšej čivavy tú svoju zdvihol a dal na ruky.
"Prepáčte." ospravedlňovala sa Táňa.
"To je v poriadku." usmial sa a odišiel.
"Tak čaute, už naozaj musím." pozdravila som sa babám a bežala domov.

***

Hneď ako prišli sťahovacie autá pustila som sa do prenášania menších škatúľ, na tie väčšie som si netrúfala.
Sťahovali nás dvaja chlapíci. Jeden si stále ťahal tričko, lebo mu bolo krátke a druhý s modrou šiltovkou sa zas nadmerne potil. Skrátka "dokonalá" dvojka!
Tomáš (ten v šiltovke) si prezeral trasu. Namojveru, milý chlapík.
"Už ste sa boli pozrieť do vášho nového domčeka?" nadhodil reč a pozrel na mňa. Pokrútila som hlavou.
Ešte zopárkrát niečo povedal, no žeby bol nejaký zhovorčiví, to nie...
Hneď ako sa naplnili dva kamióny, nastúpili sme s mamou a bratom do auta a kamionisti zas do toho svojho.
Mamina šoférovala. Neviem koľko krát už bola pozrieť ten dom, ale bolo vidieť, že cestu pozná.
Po chvíli som si všimla fotku položenú na zadnom sedadle vedľa mňa. Pozrela som na ňu. Bol na nej zachovalý menší rodinný domček. Vyzeral byť rekonštruovaný.
"Tak toto bude náš nový domček?" ukázala som fotku dopredu a sledovala, ako mama zareaguje. Prikývla.
"Milé. Dobrý vkus." usmial sa Braňo.
Rozmýšľala som. Veď nám ani nepovedala, kam pôjdeme. No nemala som chuť to riešiť.
Naposledy sme sa takto viezli tam...

***

Prešlo pár hodín, odkedy sme dorazili. Konečne sme povykladali tie krabice a kamióny odišli. Pôvodný majitelia tam nechali jeden pekný gauč. Naozaj pekný, možno ešte krajší než ten náš. Ako prvý sa naň vyvalil Braňo. Vlastne, ani sa mu nečudujem.
"Potrebujem si chvíľku oddýchnuť." zahlásil. Usmiala som sa.
"No, je to tu naozaj pekné." uznala som po prezeraní okolia domu. Bola tam menšia záhradka a sad s jabloňami, no celú dedinku obklopoval hustý les.
Potom som prezerala dom. Na prízemí bola celkom veľká obývačka s krbom a kuchyňa s malou komôrkou. Z chodby viedli dvere ešte do malej izby. Zrejme do toalety.
Na druhom poschodí boli tri izby.
Vošla som do jednej z nich, do tej vpravo. Bola namaľovaná na oranžovo a na strope bol otvor. Otvorila som ho a rozložila som rebrík, ktorý tam bol poskladaný. Riadne to zavŕzgalo...
Vyšla som na rebrík a strčila hlavu do otvoru. Prezerala som si povalu. Bola zaprášená. V strede bola jedna deka a malý stolík, na ktorom stála lampa.
Jedno strešné okno osvecovalo časť povaly, no aj tak tam bola tma.
Zišla som späť až do obývačky. Brat už stihol zložiť konferenčný stolík a poukladať naň taniere. Ja som prešla do kuchyne.
"Chceš niečo ohriať?" prekvapene som pozrela na maminu.
Na linke bola totiž položená mikrovlnka a mamina ju práve zapojila do elektriny a otvorila.
"Vzala som tú ryžu s mäsom, čo sa nedojedla." ukázala mi misku naplnenú ryžou a kuracím mäsom.
"Bola si sa pozrieť na poschodie?"
"Hej, sú tam tri izby a povala."
"Viem...Ja si idem povybaľovať veci do spálne. Potom ma zavolajte, keď to bude ohriate." Odišla skôr, než by zapla mikrovlnku.

***

Pomaly sme si začali zariaďovať izby. Konečne sme mali viac priestoru, keď mal každý tú svoju detskú.
"Tie postele zložíme spolu, hej?" pozrel na mňa brat, pretože si všimol, že sa mi nechce.
"Okej..." lenivo som k nemu podišla a vybaľovala posteľ z krabice.
Prešlo pár hodín, odkedy sme si trochu zariadili izby. I keď nie úplne, mne to stačilo. Pri stene oproti dverám bola posteľ, na ľavej stene som natiahla závesy.
Šla som sa pozrieť do bratovej izby.
"Ten stolík si si už stihol vybaliť?" rozhliadala som sa po izbe.
"Hej..." povedal vyvaľujúc sa na posteli.
"Ty si sa tu nejak skoro usadil." usmiala som sa.

***

Niekto zazvonil.
"Preboha, to čo je za zvonček!?" zahromžil brat a pri tom nepríjemnom zvuku ho striaslo a poriadne sa vzpriamil.
"Aspoň vieme, čo musíme zmeniť." uškrnula som sa sledujúc bratov kyslý výraz a vzápätí som zmizla za dverami bežiac dolu schodmi otvoriť.
Vo dverách stála staršia pani v kvetinovej blúzke s bielymi vlasmi "na barana" a široko sa na mňa usmiala.
"Ahoj, ty musíš byť Nikolka, však?" spýtala sa a ja som tam s prekvapením stála. Zrejme si to všimla a preto pokračovala:
"Poznám sa s tvojou mamkou. Ja som Emília Čeliková."
Podala som jej ruku, i keď s dosť prekvapeným výrazom.
"No, tak poďte ďalej." pozvala som ju. Až potom som si uvedomila, že neviem, či si vlastne bude mať kde sadnúť.
Započula som otvárajúce sa dvere a dole docupital brat.
"Kto tu b...?" chcel sa spýtať, no pri pohľade na našu návštevníčku stíchol. Udržala som smiech a predstavila ich. Vysvitlo, že je to naša suseda.
Braňo šiel zavolať maminu. Naozaj sa poznali. I keď, netuším z kadiaľ...
K večeru nás navštívila znova. Tentoraz držala v ruke misku s koláčom. Hm...mňam!

***

Celý týždeň sme sa vybaľovali. A samozrejme, spoznávali susedov.
A ja som pomaly začínala zabúdať na náš starý život v meste. Dokonca som takmer zabudla aj na Maťu. No ona na mňa nie.
V sobotu mi nečakane zazvonil telefón práve vtedy, keď som sa teperila s jednou poriadne veľkou krabicou so šatami.
Trochu som zahromžila a pripachtila sa do izby.
"Ahoj!"
"Čau, no čo, ako to tam vyzerá?"
"Fajn, konečne mám vlastnú izbu..."
"Neprídeš do mesta?"
"Ja... no, počkaj.?"
Zložila som telefón a šla za mamou. Sedela na gauči a prepínala kanále na televízore.
"Mami, čo povieš na to, že by som šla v pondelok do mesta?"
"Neviem zlatko... ako tam chceš ísť?"
"Veď by ma Braňo zaviezol. Však?" pozrela som spýtavo na brata naznačila som mu, nech prikývne. Podarilo sa.
"Tak fajn, ako chcete."
"Okej, dík."
Vytočila som znovu Martinu a povedala jej to. Nadšene zvýskla. Vlastne, aj ja som sa potešila.

***

Poobede mi Braňo navrhol menšiu prechádzku. On si tu už našiel pár kamošov. Napríklad Lukáša. Ten mi bol z nich najsympatickejší. Blonďák s tyrkysovými očami.
Ja som však ani nemala čas si nájsť nejakých priateľov. Až dnes som sa rozhodla, že sa predsa len s niekým skamarátim, aby som mala Mati o kom hovoriť.
S Braňom ideme k Lukášovi. Privíta nás a pozve do izby.
Ja sa skamarátim s Lukášovou sestrou Luciou. Je medzi nimi veľká podobnosť. Miestami mám pocit, že sú dvojčatá, no Lucia je o dva roky mladšia.
"Si deviatačka?" nadhodím.
"No, skoro." zamumle a nejasne sa usmeje.
"A kam pôjdeš na strednú?"
"Na obchodnú akadémiu." Teraz sa už naozaj usmieva. Debatujeme spolu a ja navrhnem, či nepôjdeme von. Súhlasí.
Prechádzame sa po dedine. Obzerám si domy. Nie sú veľké, no pekné. Lucia mi už veselo rozpráva o dedine.
"Je tu aj jeden pekný chalan, no nepoznám ho." uškrnie sa. "Raz som ho videla. Býva niekde na konci dediny."
Zrazu za nami počujem rýchle kroky. Dobiehajú nás bratia.
Lukáš na mňa s úsmevom pozrie.
"O čom kecáte?" opýta sa.
"Len tak..." pokrčí plecami Lucia.
Už kráčame všetci vedľa seba.
"Luci, pamätáš na tých, čo tam bývali pred tým?" pozrie Lukáš na sestru a ona zamyslene prikývne.
"Aký boli?" spýtal sa Braňo.
"Bývalo tam rozmaznané dieťa. Tuším sa volala Kristínka, alebo tak nejak," uškrnie sa, "dobre, že sa odsťahovali." Usmejem sa a pozriem na brata.
Ešte sa chvíľu prechádzame po dedine a vzápätí Lukáš zavelí, aby sme sa otočili.
Ja s Luciou sa hrnieme trošku dopredu, aby sme sa mohli rozprávať medzi sebou.

***

Ráno som sa rýchlo najedla a šla sa obliecť. Navliekla som si ružovkastú károvanú košeľu a džínsy. Trochu som si očesala matné vlasy a vzala mobil.
Neváhala som vytočiť Martinine číslo. Vypla ma, no vzápätí mi mobil zazvonil.
"Doparoma Nika! Ja som nemyslela, že ma budeš budiť tak skoro!" vyhŕkne Maťa, no má pokojný hlas.
"Heh, prepáč..." uškrnula som sa
"Tak, kedy dôjdeš? Mama ide s ocom preč do kúpeľov a ja budem mať byt pre seba, čo keby si prišla aj hneď a prespala u mňa?"
"Hm... To znie lákavo." zamyslene som sa usmiala.
"Okej, tak pá." Odzdravím sa.
Celé doobedie sme sa s bratom hrali Človeče, nezlob sa! Dvakrát som vyhrala a potom som začala prehrávať. Usúdili sme, že nás to oboch nebaví. Braňo navrhol niečo upiecť. Súhlasila som. Napiekli sme jablkový koláč a po bratovom prosení som súhlasila upiecť aj niečo iné. Chvíľu som prehľadávala v knihe receptov a potom som našla niečo ako recept na pizzu. Mňám...!
"Hm, čo keby som to zaniesla Čelikovej?" navrhnem. Brat zaujato prikývne. Ešte stále študuje, či dal všetky ingrediencie správne. A ja popritom miešam.
Naberiem do misky zopár koláčov a prebehnem k susedom.
Doľahne ku mne jej hlas. Zrejme s niekým telefonuje. Áno, všimnem si ju sediacu na lavičke. Počkám, kým dotelefonuje, nebudem ju predsa vyrušovať.
Všimla si ma. Usmeje sa a skončí hovor. Kráča ku mne a ja jej úsmev opätujem.
"Dobrý! Doniesla som vám niečo z nášho výtvoru." uškrniem sa.
Otvorí mi bránku a pozve ma dnu. Otvorím misku a ponúknem ju.
"Jój, a to ste mi jak bohatô nabrali." pozerá a ochutnáva.
"Hm... Je...vynikajúci. Kto ho piekou?"
"Obaja."

***

Ubehlo to. Zrazu bolo pol tretej a mne sa rozozvučal mobil. Maťa sa už poriadne tešila. Povedala mi, kde sa stretneme.
Sadla som si do auta a brat mi položil do kufra batoh s vecami.

***

Zastaneme blízko námestia. Vybehnem z auta a objímem sa s Martinou. Braňo odíde.
"Čau!" zvýskne a tuho ma objíme. Usmievam sa.
Prechádzame, rozoberáme nové prostredie, našu susedu, aj Lukáša a Luciu.
"Tuším si rada, že si tam." usmieva sa.
"Aj hej," prikývnem, " ale chýbate mi tam, všetci."
Prejdeme do zmrzlinárne.
"Čau!" vyjavene hľadím na chalana za pultom. Veď ja ho poznám.
Usmeje sa: "Ahoj, čo si dáte?" Pozrie na nás.
Maťa ma nechápavo sleduje a preto jej vysvetlím, o čo sa jedná.
"Toto je Kevin. Poznáme sa z tanečnej. A toto Maťa- kamoška." predstavím ich.
"Brigádujem tu." vysvetľuje. Chvíľu sa rozprávame a potom si objednáme zmrzlinu. Maťa dala prednosť svojej milovanej čokoládovej a ja som skúsila ananásovú.
"Inak, ako dopadlo to vaše rande?" pozriem na Martinu, ktorá vzápätí oružovie.
"No... bozkávali sme sa." sklopila zrak, no všimla som si, že sa usmieva.
"Takže vám to predsa len vyšlo." usmejem sa aj ja. Prikývne.
Kecáme o všetkom možnom aj nemožnom. Prinúti ma ísť si kúpiť niečo na seba. Vraj, aby som mala do zálohy. Súhlasím. V dedine totiž máme len jeden supermarket a Zmiešaninu papiernictva s hračkárstvom, kde vlastne mamina pracuje.
Vojdeme dnu. Párkrát som tu už bola. Je to menší obchodík. Maťa mi ukáže modrý top a ide si ho obliecť do kabínky. "Ako vyzerám?" pýta sa a vytŕča sa pred zrkadlom.
"Sekne ti." uškŕňam sa a prezerám si regál s rifľami. Pridá sa ku mne a hneď mi vyberie kratšie nohavice. Idem si ich vyskúšať. Maťa prikývne na znak toho, že sa mi to naozaj hodí. Zaplatíme a vychádzame.
O chvíľu sa ocitám v jej izbe. Pustí hudbu. Nejaký slušný punk.
Máme malú módnu prehliadku. Respektíve, to Maťa má prehliadku... Ja sa zatiaľ vybaľujem.
"Pozrieme si niečo?" spýta sa. Prikývnem.
Podíde k počítaču a pustí film. Nejaký horor.
Pozeráme všetky tri časti, takže sa ani nenazdáme aj je desať hodín.
"Donesiem colu, aby si nám nezaspala." Uškrnie sa na mňa keď vidí ako zatváram oči. Usmejem sa. O chvíľu sa už osviežim

***

Idem do obchodu. Mamina chcela, aby som kúpila čaj. Nechápem, veď tam pracuje, mohla to kúpiť aj sama. Ale nenamietam...
V diaľke sa mi črtá postava. Má zelenkasté tričko, akési rifľové kraťase a havranie vlasy. Čím viac sa k nemu blížim, všimnem si jeho hnedé oči. Zrejme už viem, o kom to Lucia vravela...
Skrývam sa medzi regálmi a nenápadne ho pri tom sledujem. Snažím sa dočiahnuť čaj na vrchnej poličke.
"Hm, pomôžem ti?" usmeje sa na mňa. Má nádherný úsmev!
Prikývnem. Odíde a mne na ňom ostáva pohľad.
"Slečna, aspoň sa uhni!" počujem hlas nejakej tety. Odchádzam.
Idem rovno k Lucii. Pozve ma do záhrady na hojdačku.
"Hm, vieš, čo si hovorila o tom peknom chalanovi?" nadhodím. Zazubí sa a prikývne.
"Stretla som ho v obchode, teda ak hovoríme o tom istom."
Hovorím jej ako vyzerá a ona neustále prikyvuje. Áno, hovoríme o tom istom.
Braňo doma pozerá televízor. Prisadnem si k nemu a hmkám do rytmu pesničky, ktorá znie z hudobnej stanice.
Prejdem do kuchyne, zobnem si trošku z pizze a znova sa priplichtím k bratovi. Ten pomaly prepína kanále. Asi mu to moje hmkanie začalo liezť na nervy...
Zaleziem do izby a sadnem si za počítač. Chvíľku si píšem s Maťou, potom hľadám niečo o gympli. Neviem, či som sa rozhodla správne. Ale mamina je spokojná s mojou voľbou a preto sa s ňou musím uspokojiť aj ja.
To, že dni ubehli som si všimla až posledný augustový deň. Prehrabovala som sa v skrini hľadajúc, čo si vlastne oblečiem. Braňo ma pobavene sledoval a prikývol až, keď som sa mu ukázala v obyčajnej károvanej blúzke.
"Nika, veď tam nepotrebuješ vyzerať ako modelka." usmial sa a podal mi tmavé legíny.


Pokračovanie nabudúce...

Kde je vypínač???

10. června 2011 v 20:19 | Flying Girl
Musím uznať, že prebehol celkom fajný týždeň. Škola, krúžky, jeden deň som sa uliala...
Teda, známky síce zaokrúhlené nemám, ale verím si :)) ... ale nie... mali by to byť samé jednotky, pokiaľ si nabudúci týždeň ešte niečo nepokašlem, ale tak snáď nie.

Dnes pridám príbeh, možno nejaký ten článok. Fajn, a ešte... fotky??
Tie posledné síce nemali veľké ohlasy... :))

Limp Bizkit - Behind Blue Eyes lyrics

8. června 2011 v 21:19 | Flying Girl

Nuž, táto pesnička mi učarovala na toľko, že ju sem musím dať :))


No one knows what it's like
To be the bad man
To be the sad man
Behind blue eyes
And no one knows
What it's like to be hated
To be fated to telling only lies

[Chorus:]
But my dreams they aren't as empty
As my conscience seems to be
I have hours, only lonely
My love is vengeance
That's never free

No one knows what its like
To feel these feelings
Like i do, and i blame you!
No one bites back as hard
On their anger
None of my pain and woe
Can show through

[Chorus]

Discover l.i.m.p. say it [x4]
No one knows what its like
To be mistreated, to be defeated
Behind blue eyes
No one knows how to say
That they're sorry and don't worry
I'm not telling lies

[Chorus]

No one knows what its like
To be the bad man, to be the sad man
Behind blue eyes.

Sedmokráskový set :]

3. června 2011 v 20:08 | Flying Girl
Prezerala som si fotky. Zistila som, že som sem dosť z nich nepridala. Nuž, musím začať...
Takže, toto je set "SEDMOKRÁSKY". ( V skutočnosti je to len jedna sedmokráska...:] )
Všetky fotky sú trošku vyretušované, pretože tam bolo vidno antény. Ale naozaj je to len trošku upravované... :]
Tak naochutnávku:
(viac pod prerexom)

Nuž, čo už???

29. května 2011 v 19:29 | FG
Mám chuť to tu znova rozbehnúť, mám dosť vecí, aké by som mohla pridať, no neviem, či budem mať akých návštevníkov :/ Naozaj mám dosť nápadov čo a ako... Len či sa to ujme. Idem asi skúsiť niečo pridať a urobiť si reklamu.
No dosť, asi sa rozprávam len sama so sebou, bo sem zrejme nik nechodíí... Okrem DVOCH kammenných návštevníkov :))
S POZDRAVOM Vaša FLYING GIRL

Chlad

15. května 2011 v 14:00 | Flying Girl

Telo je biele,
biele sťa sneh,
nožík sa leskne,
bol to vari hriech?

Krvavo červená
po ruke steká,
z maličkých kvapôčok
stáva sa rieka.

Nevníma, nekričí,
pokojne leží,
chlad, čo ju obklopil,
je stále svieži.

Cíti pár dotykov,
pohyby ladné,
celá sa chveje,
pomaly chladne…

Ctrl+W?? Nié!

15. května 2011 v 13:31 | FG
O pauze, ktorú som mala s blogom vám hovoriť nemusím... Jej príčinou bola škola, krúžky a kamoši, teda, nie že by mi to zakazovali, ale tie veci mi boli prednejšie :))
A ďaľšou príčinou bolo to, že som nemala o čom písať a úplne sa mi nechcelo. Keď som skúšala nejakú tú grafiku, chvíľu sa mi ten obrázok páčil a potom som ho úplne zkazila, takže som sem nemohla pridávať ani grafiku, lebo sa mi vôbec nedarila.
Teraz ma zachránili akurát fotky a príbeh... viem, minimálne 5-krát som sľubovala, že to tu zrenovujem a ako vidíte, pracuje sa na tom, len neviem, či sem ešte prilákam nejakých návštevníkov. Je mi blbé robiť si reklamy a táák... uvidíme, popracujem na tom.
Dnes ešte pridám fotky a prekvapkó :))
Pá, majte sa fajn

Hm-hma! :))

7. dubna 2011 v 20:50 | Flying Girl
Studený vzduch sa mi zarýval do kože. Keby ste prechádzali po ulici, stretli by ste len pár túlavých mačiek, muža so psom, ktorý každé ráno chodí po Americkej ulici a mňa.
Vychádzam z banky. Chceli, aby som niečo podpísala.Chvíľu hľadím do peňaženky a rozmýšľam, či mi v nej po nákupe vôbec niečo ostane. Mám to totiž namierené na druhú stranu cesty- do samoobsluhy.
Vkročím dnu, pozdravím sa pribratej predavačke a uštedrím jej nejakú tu poznámku na jej šaty. "No panička!" uškrnie sa predavačka a hľadá niečo pod pultom. "Ktoré?" drží v ruke pár farebných balíčkov s cukríkmi. Vyberiem prvý-modrý balíček, vložím ho do kabelky a zaplatím.
"Hm-hm!" Pozerám na strieborné hodinky, lesknúce sa na mojej ruke. Je o päť minút jedna. To stíham...
Vročím do kaviarne a rozhliadam sa po voľnom stole. Sadnem priamo do rohu a čakám. "Už je jedna, kde toľko trčí?!"
Príde blesý čašník a pýta sa, čo si dám. Nevnímavo pokrútim hlavou, a dávam mu signál, aby odišiel.
Čakala som tam pol hodinu. Sľúbil, a neprišiel. Aspoň viem, že sa mu nedá veriť. Mužom sa nedá veriť!

Kam dál